Už som bola takmer zmierená,
že už nikdy nebudeš môj,
teraz som však zmätená
a cítim veľký bôl.
Nielen bôl, ale smutok tiež,
bojím sa, že len ty to so mnou vieš,
že len s tebov budem šťastná
a žiariť ako hviezda jasná,
že bez teba budem vidieť svet
ako niaky vädnúci kvet.
Pamätám si,ako sme boli spolu šťastní,
všetci nám mohli závidieť,
na perách tvoj úsmev krásny,
som mohla každý ďeň vidieť.
No nič netrvá naveky,
zložili sme rúžové okuliare
a začali sa preteky,
kto pravdu má stále,
kto je lepší a kto klame.
Šťastie sa nám asi skrylo,
našu lásku sa zničiť podarilo,
neviem prečo som sa potom čudovala,
keď si mi ponúkol,
srdce tvrdé ako skala,
čo som pred tým tak rada mala
a noci som preplakala.
Zabudnúť je ťažká vec,
v mysli máš obrázky,
plné davnej lásky.
Čas však rany hojí,
aj keď srdce sa ešte bojí,
rozum privyká si ľahšie,
na časy, ktoré sú ťažšie.
Nemala som podlahnúť,
túžbou ťa znovu objať,
nemali sme podlahnúť
túžbou byť spolu znova,
ja tuším, že to chyba bola.
Nechcem byť tá,
ktorú zavoláš a priskočí,
určite sa to opäť otočí
a ja ťa znova omrzím.
Ale ja nehľadám niekoho koho raz za rok omrzím
teraz to MŇA omrzelo...
Byť znova spolu
nie je dobrý nápad,
budeme mať opäť smolu,
však sme to skúsili už dvakrát.
nie je ťažké tomu pochopiť,
ale ani ľahke to mu nechapat... snáď to pochopime.....
Komentáre